
Sláčikové techniky
Husle sa držia pod bradou a podopierajú sa ľavou rukou. Pravá ruka buď rozoznieva struny sláčikom, alebo brnkaním (tzv. pizzicato). Husle nemajú pražce ako gitara, huslista preto musí presne poznať miesta, kam položiť prst, aby zaznel určitý tón.
Prsty sa označujú od 1 (ukazovák) do 4 (malíček). Číslo 0 znamená, že sa v skladbe má zahrať prázdna struna. Tabuľka vľavo ukazuje, akými prstami sa hrajú tóny v prvej polohe. Prvým prstom (v prvej polohe) sa hrajú tóny a, e¹, h¹, fis² (sekcia ohraničená žltou značkou) ako aj všetky o poltón zmenšené a o poltón zväčšené tóny od týchto tónov a to sú: as, es¹, b¹, f² ako aj ich enharmonická zámena gis, dis¹, ais¹, eis². Rovnako je to aj s ďalšími prstami: napr. druhým prstom (v prvej polohe) sa hrajú tóny b, f¹, c¹, g², ako aj tóny o poltón vyššie h, fis¹, cis¹, gis². Hranie zväčšeného tónu štvrtým prstom sa označuje ako tzv. prehmat.
[upraviť] Polohy
Poloha označuje vzdialenosť ľavej ruky od začiatku hmatníku; prvá poloha je základná (pozri tabuľka vľavo). Druhá poloha znamená, že huslista hrá všetkými prstami o tón vyššie (má ruku ďalej od začiatku hmatníka), tzn. hrá prvým prstom to, čo by v prvej polohe hral prstom druhým, druhým prstom hrá to, čo by v prvej polohe hral prstom tretím atď. Čím vyššia poloha, tým je hra obtiažnejšia, pretože sa vzdialenosti medzi jednotlivými poltónmi skracujú (podobne ako na gitare), takže aby bol tón čistý, je potrebné aby huslista hral čo najpresnejšie, preto v praxi existujú časté výnimky, kedy sa používa prstoklad (hlavne vo vyšších polohách, ktorý je mimo „pravidiel“ polôh).
Huslisti často používajú rôzne polohy jednak pre zjednodušenie hry a tiež kvôli zmene farby tónu. Napríklad tón h¹ zahraný na strune d má temnejší „violový“ zvuk ako ten istý tón zahraný na strune a. Hudobní skladatelia často tieto efekty využívajú. Napríklad označenie sul G znamená, že sa má daná pasáž zahrať na strune g.
Dvojhmaty
Dvojhmat znamená rozozvučanie dvoch strún naraz. Je to oveľa ťažšie ako hranie jedného tónu, pretože huslista sa musí sústrediť na presné umiestnenie dvoch prstov (alebo jedného prstu na dvoch strunách). Trojhmaty a štvorhmaty znamenajú rozozvučanie troch resp. štyroch strún naraz - čiže sa jedná o troj-zvuky a štvor-zvuky. Dnešná kobylka je navrchu zaoblená (na rozdiel od kobylky barokových huslí), takže sa sláčik môže dotýkať len dvoch strún súčasne (v rýchlom tempe je však možné pomocou rýchleho ťahu a tlaku, zahrať aj troj-zvuk naraz), preto sa všetky ostatné viac-hmaty hrajú lámaným spôsobom, čiže rozdelené na dvojhmaty, čo vyžaduje virtuozitu pravej ruky (ťah sláka) aby nevznikli akusticky len rozložené dvoj-zvuky, ale predsa aby bolo jasné, že sa jedná o troj- alebo štvor-zvuk. Najjednoduchšie troj- až štvor-zvuky sú cez prázdne struny.
Vibrato
Vibrato v husľovej hre znamená rozochvetie tónu , ktorého úlohou je spestrenie jeho farby. Tvorí sa rozkmitaním prsta, na základe rozkmitania ľavého zápästia alebo ľavého predlaktia. Vytvorením tohto pohybu sa prst pohybuje jemne tam a späť vďaka čomu vznikajú aj drobné zmeny vo výške tónu, ktoré sú však pre ľudské ucho vďaka rýchlemu kmitaniu, akusticky nebadateľné. Vibrato dodáva hre väčšiu emotívnosť a farbe tónu väčšiu „sýtosť“. Dnes sa používa jemné vibrato aj pri prednese barokových skladieb, i keď sa v tej dobe používalo iba výnimočne (konštrukcia sláčika, používaného v baroku nedovoľovala hrať dlhé tóny rovnomernej hlasitosti, takže by sa hrané vibrato neprejavilo).
[upraviť] Flažolety
Hranie flažoletov je jednou z náročnejších husľových techník.
- Prirodzené flažolety využívajú vyššie harmonické frekvencie strún a hrajú sa tak, že sa huslista pri hre jemne dotýka struny v polovici, tretine, štvrtine apod. vzdialenosti medzi malým pražcom a kobylkou (pričom struna nie je stlačená až na hmatník). Napríklad: takto zahrané h² na strune e (h² sa normálne hrá stlačením struny v tretine struny e) znie ako h³; takto zahrané a² na strune e (a² je v štvrtine struny e) znie ako e4.
- Umelé jednoduché flažolety sa hrajú vždy s prvým a so štvrtým prstom a sú založené na rovnakom princípe ako prirodzené, ale huslista „umelo“ skracuje dĺžku struny tým, že jedným (vždy hraný s prvým prstom) prstom stláča strunu pre určitý tón (skracuje strunu) ako pri normálnej hre a druhým (vždy hraný so štvrtým prstom) hrá flažolet. Napríklad: hraním fis² na strune e a ľahkým dotykom v bode h² (v štvrtine takto „skrátenej“ struny e), z huslí vychádza tón fis4.
Sláčikové techniky
Zvukové ukážky | ||
---|---|---|
Štýl | Zvuk (Ogg) | |
Hranie prstami |
![]() |
|
Prázdna struna |
![]() |
|
Dvojhmaty |
![]() |
|
Pizzicato |
![]() |
|
Vibrato |
![]() |
Husle vydávajú silnejší zvuk, keď sa sláčikom hrá s väčším tlakom na struny alebo rýchlejšie. Farba tónu a hlasitosť tiež ovplyvňuje vzdialenosť sláčika od kobylky: pri hraní blízko kobylky sa zdôrazňujú vyššie harmonické tóny a zvuk je ostrejší, naopak čím ďalej sa hrá sláčikom od kobylky, tým je výsledný zvuk jemnejší. Existuje niekoľko sláčikových techník, pričom nasledujúci zoznam nie je vyčerpávajúci:
- détaché – toto označenie znamená, že sa noty majú hrať oddelene. Zastavenie sláčika na strune utlmí vibrácie a tým vznikne krátka prestávka medzi notami. Détaché traîné znamená, že sa má hrať détaché tak, aby nevznikali žiadne prestávky medzi notami.
- martelé – détaché s veľmi silnými zábermi sláčikom
- collé – záber začína pri silnom tlaku na sláčik
- legato – na jeden záber sláčikom sa hrá viacej nôt naraz
- staccato – opak legata, záber sláčikom začína a končí náhle
- spiccato – sláčikom sa hrá každá nota zvlášť, pričom pri každej note sláčik mierne odskočí od struny
- col legno – sláčikom sa hrá na struny jeho drevenou stranou, nie vlásím